Inváziu z 21. augusta 1968 si Slovensko pripomína ako pamätný deň

V nedeľu 21. augusta uplynie 54 rokov od okamihu, keď vojská Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a Bulharska obsadili Československú socialistickú republiku (ČSSR). Invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Začala sa v noci z 20. na 21. augusta 1968. Počet obetí spojených s vpádom a prítomnosťou sovietskych vojsk sa odhaduje na viac ako 400.

Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij.

Operácia mala zastaviť demokratizačný proces v ČSSR známy ako Pražská jar. Počas nej sa časť komunistických funkcionárov pokúsila o zvrat politiky smerom k demokracii. Na čelo demokratizačného procesu sa postavil Alexander Dubček, od januára 1968 prvý tajomník Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ). Okrem neho patrili k vedúcim politickým osobnostiam tohto procesu aj Oldřich Černík či Josef Smrkovský.

Na aprílovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968 sa prijal Akčný program KSČ, ktorý obsahoval viaceré návrhy na reformy - posilnenie slobody tlače, rozšírenie občianskych práv, ekonomické zmeny a pripúšťal aj možnosť vlády viacerých strán.

Na podporu reforiem vznikla aj výzva Dvetisíc slov, ktorú v júni 1968 skoncipoval spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísalo ju množstvo literátov, vedcov, športovcov i široká verejnosť. Pozitívna odozva myšlienok Pražskej jari v spoločnosti bola však dôvodom, prečo sa o situáciu v ČSSR začali intenzívnejšie zaujímať predstavitelia Sovietskeho zväzu.

Sovietske vedenie začalo požadovať rázny postup proti antisocialistickým silám v ČSSR. V dňoch 20. až 30. júna 1968 sa v Československu konalo vojenské cvičenie Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava, pričom sovietske jednotky odkladali odchod z ČSSR až do prelomu júla a augusta.

Od 29. júna do 1. augusta trvalo známe rokovanie medzi členmi Predsedníctva ÚV KSČ a Politického byra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) v Čiernej nad Tisou. Krátko nato, 3. augusta 1968 v Bratislave predstavitelia Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR podpísali tzv. Bratislavskú deklaráciu, v ktorej bola zakotvená aj Brežnevova doktrína: právo Sovietskeho zväzu intervenovať v spojeneckých štátoch.

 

O okupácii Československa sa rozhodlo v Moskve 18. augusta 1968 na stretnutí generálnych tajomníkov komunistických a robotníckych strán krajín Varšavskej zmluvy. Pod smutne známym tzv. pozývacím listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský prezident Boris Jeľcin prezidentovi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václavovi Havlovi, boli podpísaní predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak.

Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde pod nátlakom podpísali súhlas s pobytom intervenčných vojsk - tzv. moskovský protokol, ktorý ako jediný nepodpísal František Kriegel.

Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.

Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a začal sa proces normalizácie.

Postupný odchod sovietskych vojsk sa uskutočnil až po novembri 1989. Posledný vojenský transport z územia bývalého Československa vypravili 19. júna 1991.